Vznik obce
Počiatky histórie obce Hertník, zaznamenané v písomných prameňoch, siahajú do prvej polovice 14. storočia. Na vtedy už existujúcom panstve Kobyly, ktoré získali šľachtici z Perína donáciou od uhorského kráľa Karola Róberta v roku 1319, bol na nemeckom práve, podobne ako susedné dediny Kľušov a Richvald založený aj Hertník. Z poverenia zemepána šoltýs údajne pochádzajúci z Bardejova obec založil alebo na mieste už existujúcej slovenskej osady doosídlil s kolonistami.
Najstaršia písomná zmienka o Hertníku sa nachádza v listine z roku 1351 pod názvom Herkenecht, čo v preklade znamená „Pánsluha“. Pod týmto nemeckým názvom, ale v rozličných hláskových obmenách /Herknecht, Kerknecht/, sa vyskytuje aj v písomnostiach z 15. a 16. storočia. Názov vznikol pravdepodobne prevzatím prezývky muža, ktorý mohol byť prvým miestnym šoltýsom.
Začiatkom štyridsiatych rokov 15. storočia dochádza k zmene vlastníckych vzťahov. Perínskovci stratili držbu nad Hertníkom a ďalšími okolitými dedinami a novým majiteľom sa stalo slobodné kráľovské mesto Bardejov. Zložitú politickú situáciu potom vyhrotili svojou činnosťou v regióne aj tratríci. V roku 1442 richnavský kapitán Ján Talafus dokonca na krátky čas obsadil Hertník a ďalšie dediny patriace Bardejovu. V roku 1444 dostal Ján Jiskra z Brandýsa z časti dedín Hertník a Kobyly 50 zlatých. Spišská Kapitula v roku 1446 oznamovala guberniálnej rade, spravujúcej kráľovstvo, že uviedla Bardejov a jeho cirkevné inštitúcie do držby šiestich dedín. Mestu pripadli Kľušov, Šiba, Sveržov a Richvald a Kobyly s Hertníkom sa stali vlastníctvom Kostola sv. Egídia, prípadne Špitála sv. Ducha. Vo vlastníctve Bardejova bol Hertník ešte aj v osemdesiatych rokoch 15. storočia.
Ďalšie osudy obce začiatkom 16. storočia sú spojené aj s príslušníkmi rodu Toryských, tí však vlastnili len časť obce, ktorá im bola v roku 1552 odobratá. Začiatkom 16. storočia bol vlastníkom časti Hertníka Ján Zápoľský. V roku 1527 Ferdinand I. Habsburský odobral Jánovi Zápoľskému Hertník a ďalšie obce na bartošovskom majetku a daroval ich svojmu komorníkovi, bardejovskému mešťanovi Bernardovi Baranovi, ktorého zároveň za zásluhy povýšil do šľachtického stavu. V roku 1529 Bernard Baran vrátil dediny Kľušov, Šibu, Hervartov a Richvald mestu Bardejov. Po náhlej smrti Bernarda Barana sa jeho rodina dostala od roku 1533 do sporu s poľským šľachticom Hieronymom Laský, ktorý dal Hertník a ďalšie obce do zálohu kráľovskému sekretárovi Matejovi Lobockému z Lobodíc. Ferdinand I. spor vyriešil až v roku 1542 tak, že Petrovi a Martinovi Baranovi prisúdil majetok Bartošovce a Lobockému Hertník, Krivé, Osikov, Hanigovce a Orkucany.
Čoskoro sa novými zemepánmi Hertníka na dlhé tri storočia stali príslušníci významného uhorského magnátskeho rodu Forgáčovcov, pochádzajúcich z Jelenca /Gýmeša/. Z tohto rodu vynikal najmä gróf Šimon Forgáč. Kráľ Ferdinand I. ocenil jeho veliteľské schopnosti a odvahu v bojoch proti Turkom a sedmohradským kniežatám nielen udelením vysokých vojenských hodností, ale aj donáciami na majetky v rôznych častiach krajiny. V roku 1553 takto získal aj hertnícke panstvo.
Forgáčovci sa voči poddaným na svojom panstve správali milostivo. Svedčí o tom napr. list Uršuly Pemflingerovej z roku 1574, ktorý bol adresovaný bardejovskému richtárovi Petrovi Gorszkému. Prihovára sa v ňom za syna hertníckeho mlynára, ktorý zastrelil holuba, aby sa mohol vrátiť k svojmu remeslu.
Druhá polovica 16. storočia bola poznamenaná postupným poklesom počtu sedliakov v obci. Mnohí zanechávali svoje pozemky, odsťahovali sa, alebo upadli medzi nemajetných želiarov. Želiarskych domácností bolo 17. Koncom 16. storočia bol Hertník najväčšou dedinou v okolí s prevažne poddanským obyvateľstvom, ktoré obývalo 44 domov. Postupne sa v obci menila aj konfesionálna skladba obyvateľov. Keď v roku 1603 zemepán Žigmund II. Forgáč prestúpil ku katolíkom, aj poddaní v obci začali postupne konvertovať na katolícku vieru. V roku 1703 už boli katolíkmi všetci obyvatelia Hertníka.
V roku 1679 Hertník vypálili kurucké oddiely Imricha Tokoliho. Vo svojom liste z 2. novembra uvedeného roku túto skutočnosť spomína Helena Zrínska a zároveň v ňom varuje Bardejovčanov pred útokom nepriateľov na mesto. Častým sprievodným javom vojnových čias boli aj morové epidémie. V rokoch 1709 – 1710 zomrelo údajne toľko obyvateľov obce, že bolo potrebné povolať nových usadlíkov.
Významným reformným krokom bola najmä urbárska regulácia, ktorej zmyslom bolo upraviť vzťahy medzi poddanými a zemepánmi a dať do súladu rozsah pôdy, na ktorej pracovali poddaní, s ich feudálnymi povinnosťami. Tereziánsky urbár bol v Hertníku ukončený a schválený 4. októbra 1772. Podpísal ho zemepán gróf Mikuláš Forgáč a poddaní, ktorých zastupoval richtár obce Ján Mačuš a prísažní Tomáš Kapec, Andrej Uhrín a Adam Majerčín. Podľa urbárskej tabuľky bolo vtedy v obci 44 sedliackych usadlostí s roľami a 4 želiarske domy bez pôdy.
Okrem tereziánskeho urbára, ktorý platil až do zrušenia poddanstva v roku 1848, bolo pre poddanské obyvateľstvo Hertníka dôležité aj zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785. Pri prvom úradnom sčítaní obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1785 – 1787 bolo v Hertníku evidovaných 70 domov, v ktorých bývalo 79 rodín s celkovým počtom 499 obyvateľov. Z toho bolo 251 mužov a 248 žien.
V roku 1919 sa uskutočnilo sčítanie ľudu, z ktorého sa dozvedáme, že obec mala 144 domov, v ktorých žilo 728 ľudí. Z uvedeného počtu bolo 305 mužov a 423 žien. Hertník patril medzi väčšie obce okresu. Od roku 1920 prevzal správu obecných záležitostí novozvolený starosta Jozef Harčarufka a deväťčlenné obecné zastupiteľstvo. V roku 1931 bol založený Miestny odbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v tom istom roku sa obec prihlásila za člena Národohospodárskeho spolku pre Šariš.V roku 1957 vznikol štátny majetok, ktorý hospodáril len na výmere 73 hektárov. Jednotné roľnícke družstvo bolo v obci založené až v roku 1973 a pripojené k JRD Bartošovce. Nakoniec v roku 1974 došlo k zlúčeniu okolitých družstiev a vytvoreniu jedného hospodárskeho celku so sídlom v Osikove.
V posledných desaťročiach 20. storočia došlo k výraznému rozvoju individuálnej bytovej výstavby v obci, postupne boli vybudované miestne komunikácie, obchodná sieť, verejné budovy a inžinierska sieť v úplnom rozsahu /obecný vodovod, kanalizácia s čističkou odpadových vôd, plynofikácia/. Svojou občiankou vybavenosťou sa Hertník zaradil medzi popredné obce Bardejovského okresu. Podľa sčítania ľudí, domov a bytov, ktoré sa konalo v roku 1991, žilo v obci 877 osôb, z toho 424 mužov a 453 žien.
Povesti
Kostol sv. Kataríny v Hertníku sa však do cirkevných dejín Slovenska nezapísal primárne svojou výzdobou, ale predovšetkým tým, že v rokoch 1620-1635 boli v jeho krypte uložené pozostatky svätých Troch košických mučeníkov. Marek Krížin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký boli katolícki kňazi, ktorí v septembri 1619 podstúpili v Košiciach mučenícku smrť za svoju vieru. Ich zohavené a zmučené telá hodili protestantskí hajdúsi najprv do kloaky a neskôr narýchlo pochovali na neznámom mieste. Mnohí katolícki magnáti sa dlho neúspešne pokúšali získať pozostatky týchto mučeníkov, aby ich mohli dôstojne a s pietou pochovať. Podarilo sa to až po polroku Kataríne Pálfiovej, tretej manželke Žigmunda Forgáča, a to údajne za jeden tanec s Gabrielom Bethlenom na slávnosti v Košiciach. Telá mučeníkov vykopané z tajného hrobu, ktorý prezradil mestský kat, Katarína najskôr odviezla na svoj statok v Nižnej Šebastovej, no kvôli väčšej bezpečnosti ich v lete roku 1620 dopravila do Hertníka a uložila do krypty kostola. Po pätnástich rokoch nechala vtedy už vdova po palatínovi Žigmundovi zozbierať kosti mučeníkov a v umelecky zhotovenej cínovej rakve ich previezla do Trnavy, vtedajšieho centra uhorského katolicizmu. Keďže novopostavený univerzitný Kostol sv. Jána Krstiteľa ešte nebol dokončený, grófka uložila ostatky v kláštore klarisiek, kde bola v tom čase predstavenou jej dcéra Mária. Časť relikvií sa neskôr dostala do uršulínskeho a časť do jezuitského kostola.
Grófka Katarína Forgáčová sa aktívne podieľala i na procese úradného skúmania prípadu košických mučeníkov, otvoreného ostrihomským arcibiskupom Petrom Pázmaňom už v roku 1628. Vo svojej svedeckej výpovedi dokonca prísažne potvrdila aj niekoľko zázrakov, dejiskom ktorých bol Hertník a jeho kostol.
Proces beatifikácie košických mučeníkov však z rôznych dôvodov postupoval veľmi pomaly. Za blahoslavených boli vyhlásení až pápežom sv. Piom X. dňa 15. januára 1905. Výročný deň ich smrti – 7. september – sa stal sviatkom Košickej diecézy.
V hertníckom kostole sa od roku 1907 nachádzajú relikvie spomínaných mučeníkov. Sú to tri malé čiastočky kostí, ktoré sú uložené v relikviári z pozláteného striebra v tvare monštrancie. Táto rokoková práca z druhej polovice 18. storočia je darom biskupskej kancelárie z Košíc.
Relikvie sa od spomínaného roku 1907 uchovávali na ľavej strane lode kostola na malom oltári, ktorý vyhotovil bardejovský rezbár Pavol Grešák. Súčasťou tohto oltára, zrušeného v roku 1975 v rámci liturgických úprav, bol aj obraz košických mučeníkov s krajinkou v spodnej časti, ktorá znázorňovala hertnícky kostol a časť okolia. Originál obrazu sa síce nezachoval, ale od roku 1957 sa v kostole nachádza jeho kópia, zhotovená Mikulášom Bohunickým z Bardejova.
Náboženská hodnota hertníckych relikvií sa ešte zvýšila v roku 1995, kedy sa uskutočnilo svätorečenie Troch košických mučeníkov. Rozhodnutím pápeža Jána Pavla II., ktoré vyhlásil pri svojej návšteve v Košiciach, sa ich uctievanie rozšírilo na celú Cirkev. Z Hertníka sa na tomto jedinečnom úkone zúčastnílo do 500 ľudí, čo prispelo k oživeniu viery a prehĺbeniu úcty ku košickým mučeníkom. Žiara oslávenia týchto mučeníkov tak obrazne zasiahla aj hertnícky kostol.
