Urobme to v roku 2020 INAK...alebo Dušičky po novom

 Pozor, otvorené v novom okne.  Email

 

dusicky1                                                                                                                                       

Blížia sa „Dušičky“, blíži sa Sviatok všetkých svätých. Správcovia cintorínov urobia všetko pre to, aby pietne miesta boli pripravené na naše návštevy, aby dokázali, že sa o cintorínske priestory celý rok náležite starajú. Veľmi im v tom my všetci nepomáhame, ba priam dalo by sa povedať, že im to poriadne sťažujeme a možno, ani si neuvedomujúc, robíme z miesta „posledných rozlúčok a odpočinku“ miestom plným odpadu.

 

 

Hrobové miesta našich blízkych milovaných zapratávame všeličím – od množstva krásnych dôstojných kvetov, po haldu celofánu, umelých kvetov s lepidlami i jednorazových kvetináčov. Ostáva po nás obrovská kopa všeličoho. Okrem sĺz, modlitieb, spomienok i kopec odpadu.

 

Keď sviatky pominú, naše kroky po cintoríne utíchnu a nastáva ZVLÁŠTNE TICHO. Vietor rozfúkava pomedzi hroby mikroténové vrecúška, celofán, ba i celé vence. V uličkách ležia nemohúce vyhorené a prepálené plastové obaly na sviečky, sklenené kahance i nebezpečné črepy skla, hliníkové vrchnáčiky, plastové či voskové kvety, ktoré sa odpojili od obrovských blednúcich plastových vencov, ktoré ošľaháva silný vietor, prudký dážď i horúce slnko.

 

Nechávame ich na rozpálených mramorových hroboch až do chvíle, kým nezainvestujeme do nových prototypov, často skutočne nevkusných kvetinových ozdôb, ktoré sa budú na tejto planéte rozkladať ešte dlho potom, ako tu my už ani nebudeme.

 

V lepšom prípade sa časom na cintorín vrátime a „vyradenú“ výzdobu odnesieme na miesto, kde sa sústreďuje halda cintorínskeho odpadu. Ešte v lepšom prípade to po nás niekto pozbiera a urobí poriadok za nás, aby sme mali pripravené podmienky pre ďalšie „zvláčanie“ nepotrebných a neraz i cenou neprimeraných vecí na hroby našich blízkych i najbližších.

 

dusicky2

 

Avšak, modliť sa, rozjímať, trúchliť i spomínať na nich s úsmevom v kútikoch by bolo zaiste príjemnejšie, ak by sme stáli na mieste o niečo viac pietnejšom, dôstojnejšom.

 

Vedeli ste, že cintorínsky odpad nemožno separovať? Charakter cintorínskeho odpadu nemá predpoklady na to, aby sa dal ďalej jednoducho zhodnotiť, recyklovať. Je totiž úplne atypický. Plastové vence sú totiž, tak trochu drôtené. Živé vence sú tak trochu plastové. Kvetináče sú tak trochu zaliate betónom alebo sadrou, aby sa neprevrhli. Sklenené kahance sú tak trochu plastové a zašpinené voskom.

 

Vedeli ste, že existuje elegantné a jednoduché riešenie?

 

Dajme prednosť prirodzenej kráse živých alebo sušených kvetov a vencov, najlepšie z našich záhrad a predzáhradiek. Vždyzeleným aranžmánom, ktoré ostanú pekné aj keď napadne sneh. Nevadí, že sú pominuteľné. Je to tak dobré a správne. Nevadí, že hrobové miesto bude z času na čas nostalgicky bez výzdoby. Bude pekné, čisté, dôstojné, pokojné. Bez hýrivých farieb a bez hýrivých materiálov. Kvantita, či lepšie povedané zaplnenosť hrobových miest nie je odrazom našej lásky a úcty k nebohým. Našich blízkych, ktorých sme stratili, to už nepoteší ani im to nepomôže. Nepomôže to ani nám, ba ani prírode, živočíchom, ovzdušiu, ba úprimne vzaté, ani našej peňaženke. Pritom, keby sme sa ešte za života mali rozhodnúť, akú stopu tu chceme zanechať, mnohým z nás by nezáležalo na honosnom hrobe a bohatej výzdobe.

 

Ak aj predsa zvolíme jednoduchšiu cestu a zájdeme do obchodu, pretože nemáme čas, nemáme záhradku s kvetmi alebo nemáme vzťah k výrobe kytíc či vencov, zvoľme bezobalové varianty, vráťme sa k jednoduchosti. Znamená to, priniesť na hrob chryzantémy v črepníkoch, živé kvety, vence z prírodnín, sviečky bez plastových obalov do stálych kahancov či svietnikov, ktoré by sme z času na čas očistili od vosku. Tak, ako kedysi. Prírodniny by obec dokázala skompostovať, a zároveň by sa snáď uvoľnil priestor na cintoríne, ktorý je dnes určený pre veľkokapacitné kontajnery, núkajúce nedoziernu možnosť pre tvorbu odpadu.

 

Ešte predtým, než vykročíme na cintorín, porozmýšľajme, ako by sa to dalo. Ako to zmeniť. Ako to viem zmeniť ja sama, ja sám. Aký je zmysel tejto zmeny? Vzhľadom na takmer kritickú situáciu týkajúcu sa stavu životného prostredia, sú na mieste aj prísnejšie pravidlá od štátu i od obce. Za omnoho hrdinskejšie, ľudskejšie a správnejšie však považujme zmenu u každého z nás. Na základe vlastnej motivácie a vlastného prístupu.  

 

dusicky3

                                                                                                                                    

Ing. Jozef Semanek